Opäť za volantom

barbora 2

Keď som otehotnela, začala som okrem nesmiernej radosti cítiť veľkú zodpovednosť. Zodpovednosť nielen za ten poklad, čo mi rástol v brušku, ale aj za seba, za manžela a za náš vzťah.

Okrem toho, že som si začala dávať pozor na stravu, na prílišnú námahu a všetky tie ostatné naštudované veci, akosi prirodzene som zvýšila aj bdelosť za volantom. Každé auto pohybujúce sa v rovnakom čase na trase domov-práca a späť sa stalo potenciálnym nepriateľom. Ostatné cesty som obmedzila ako sa len dalo.

Ako môžu jazdiť tak rýchlo a riskovať?

Jazdila som oveľa opatrnejšie a predpisy som dodržiavala ako čerstvý absolvent autoškoly, ktorý má vodičák v skúšobnej lehote. Ostatných účastníkov cestnej premávky to asi dosť štvalo, snažila som sa však na to nemyslieť a išla som si svojím tempom. Na úsekoch, kde nie je možné predchádať sa mi lepili na zadnú časť auta, aby mi dali najavo, že majú naponáhlo – ďalšia ženská za volantom…. Prečo je v Bratislave taký zvyk, že na miestach, kde je predpísaná 50tka sa jazdí minimálne 70? Ak dodržiavate predpisy, ste za hlupáka. Veľmi ma udivovali najmä šoférky, ktoré ma predbiehali, a hlavne tie, ktoré mali nálepku Dieťa v aute… Ako môžu jazdiť tak rýchlo a riskovať?

Vydržala som a nepoľavila, ale stálo ma to veľa nervov. Častokrát som prišla do práce úplne rozklepaná a potrebovala som polhodinku na zotavenie. A keďže som mala z „odbornej literatúry“ načítané, že v tehotenstve sa nemám stresovať, lebo budem mať neurotické dieťa, privyrábala som si ďalšie obavy ešte aj týmto. Veď to poznáte…

Vydržala som to šesť mesiacov. Potom som sa radšej nechala voziť a sama som za volant sadala čoraz zriedkavejšie, až som prestala úplne.

Opäť za volantom

Po narodení dcérky som začala krátkymi úsekmi. Boli to trasy, ktoré som predtým jazdila často a dobre ich poznám – k manželovi do práce, k detskej lekárke, k mojim rodičom… No poviem vám, tehotenská ostražitosť sa s tou materinskou nedá porovnať! Z niekoľko minútovej jazdy som bola vyšťavená ako z prebdenej noci.

Prvý výlet

Príležitosti na cestovanie pribúdali s teplejším jarným počasím. Dcérka už mala okolo pol roka tak som sa odvážila aj na menej známu, dlhšiu cestu z Bratislavy na Pezinskú babu. Pripravila som sa na všetky možné komplikácie, ktoré môžu nastať a v duchu som si premietala trasu a hlavne miesta, kde budem môcť zastať v prípade potreby. Dcérka bola napapaná, prebalená a našťastie po pár minútach jazdy zaspala. Cesta tam prebehla bez najmenších komplikácií a ja som bola veľmi šťastná, že sme to tak pekne zvládli. Užili sme si spolu krásny deň a podvečer sme sa vybrali späť domov. Ešte som nakojila, zapla malú do autosedačky a posmelená nenáročnou jazdou na Babu som s kľudom sadla za volant.

Po pár minútach začala byť malá nespokojná – myslela som si, že po chvíľke zaspí, veď mala náročný deň a bola unavená. V Pezinku bola hustejšia premávka, šli sme pomaly a začala som byť nervózna. Ninka spustila plač, tak som zastavila a prisadla si k nej dozadu, aby som zistila, čo je vo veci. Smädná nebola, ani teplo jej nebolo, a keď si po piatich minútach neodgrgla, tak som usúdila, že ani v tom nebude problém. Usadila som ju späť do sedačky, dala som jej obľúbenú hračku a vyrazili sme.

Po piatich minútach – to už sme sa blížili k Bratislave začala plakať, tak som opäť zastavila. Opäť zisťovanie príčin plaču, upokojenie a odchod. Na obchvate v Bratislave spustila hrozitánsky rev, nemala som však kde zastať, tak som sa rozhodla, že už vydržíme domov. Moja noha na plynovom pedáli oťažievala so zvyšujúcimi sa decibelmi plaču. Snažila som sa ten plač nepočuť, aj keď mi to trhalo srdce. Zrýchľovala som a zrýchľovala, obiehala som pomalšie autá a dúfala, že ma nezastavia policajti. Aj keď verím, že keď by počuli ten hrozitánsky rev, pustili by ma bez pokuty ☺ Domov sme dorazili v poriadku.

 

Teraz síce jazdím zriedka, avšak s o to väčšou radosťou. Ninka sa už vie chvíľku zabaviť aj sama a jej pozornosť sa dá odpútať od negatívnych prejavov. Pýtam sa jej aké zvuky vydávajú zvieratká, ako sa volá, alebo jej len tak rozprávam, spievam… Užívam si toto obdobie, lebo viem, že čoskoro dokáže odopnúť pásy na autosedačke a možno jej už moje slová nepostačia.

A snažím sa neodsudzovať mamičky, ktoré prekračujú rýchlosť. Možno aj im práve v aute spieva dieťatko opernú áriu 🙂

 

Foto: archív autorky

1 Hviezdička2 Hviezdičky3 Hviezdičky4 Hviezdičky5 Hviezdičiek (5 hlasov, priemerne: 3,80 z 5)
Loading...

Komentáre k článku

  1. pekne napisane, naozaj! Mam tiez krasne zazitky s cestovanim so synom. Ci uz zvracanie, dusenie sa jablkom, hadzanie flasky na rodicov! No asi nezabudneme na minulu cestu do Chorvatska, ked sa malemu zaparil v plienke zadok a reval ako zmyslovzbaveny! Ked sme na to prisli, natrela som ho Bepanthenom a dala som mu Nurofen, ktory nosim vzdy so sebou. Chudacik, bolo to hrozne!

    1. Ahoj barbora, to my pripomina mna – ale ja som vacsi zbabelec. Pred tym nez som otehotnela som zacinala jazdit koli praci, ale iba s manzelom a trufla som si nakoniec 2x ist sama kratku trasu. Ale tie nervy, uplne som sa triasla, bolelo ma cele telo, cela som bola spotena a to nehovorim o tom, ze ma skoro nabral kamion. Potom som otehotnela, a tak som mala vyhovorku, pretoze manzel ma do toho tlacil. Nejazdila som. Az sa syncek narodil nejazdila som, pretoze kojim nie? . Zanedlho som opat otehotnela, ale prisli sme o tom, snazili sme sa dalej – to predsa nema zmysel zacinat jazdit, ked budem zase tehotna, ze? A podarilo sa a bola som na rizikovom s dvojciatkami,.. Takze to mame uz viac ako 3,5 roka, co som nesadla za volant, a teraz uz musim, ale viem, ze mi z toho bude pekne zle. Navyse zijeme v Prahe, a tu to je fakt nervak. A este pocit, ze mam vzadu 3 deti – ten strach, aby sa nieco nestalo. Ale idem do toho. Drzte mi prsty. Denka ten nurofen budem potrebovat viac ja ako tie moje deti – dufam, teda .

Pridaj komentár