Môj otec mi pred očami významne zamával kľúčikmi: „No čo, trúfaš si?“ Jasné, že som si trúfala! Veď- čo môže byť na tom ťažké??!

Mám pocit, že všetci členovia mojej rodiny sa už narodili s volantom v ruke. Akékoľvek 2-, 3-, 4- a viac-kolesové vozidlá ich poslúchajú priam na slovo. Snáď preto sa mi šoférovanie zdalo ako tá najjednoduchšia vec na svete.

Konečne som sa dočkala

Už som sa nevedela dočkať chvíle, keď si to vyskúšam na vlastnej koži. V deň mojich 18. narodenín som sa konečne dočkala! Môj otec mi pred očami významne zamával kľúčikmi:

„No čo, trúfaš si?“  Jasné, že som si trúfala! Veď- čo môže byť na tom ťažké??! 

 

Vzal ma za dedinu,

kde nehrozila žiadna premávka ani pohyb chodcov. Pohľadom som sa narýchlo pokochala krásnou scenériou: naokolo lúky, zopár záhradných chatiek, kŕdeľ husí lenivo sa kníšúcich v tráve, a len jediná, mierne sa zvažujúca asfaltová cesta…

Otec mi začal dôkladne vysvetľovať základné funkcie nášho „tátoša“:

Toto je spojka…

„Toto je spojka… pomaly ju musíš púšťať… takto sa zaraďuje jednotka…takto dvojka… plyn…brz…“ Vnímala som len útržkovite jeho slová.

„Dobre, dobrééé! Veď to všetko viem!“

skočila som mu do reči s očami znudene „prevrátenými“ dohora.Otec sa len pousmial a so slovami „Nuž – ako myslíš…“ vystúpil z auta…

Nedočkavo som odbrzdila „ručnú“.

Bola som hrdá sama na seba. Podcenila som však 1 malý detail: auto stálo v miernom briežku a kým ja som skúmala, či idem správnou nohou zmáčknuť spojku, aby som zaradila jednotku, ono sa…pohlo vpred!!!

Čo mám robiť, čo mám robiť?!

Vírilo mi hlavou bleskovou rýchlosťou. „Brzdi, preboha, brzdi!“kričal za mnou otec. Bože, prečo som nedávala lepší pozor, keď mi všetko vysvetľoval?!Pozriem sa cez čelné sklo pred seba. Ach, to nie! Do dráhy sa mi teperia… husi! Panikárim a zabúdam aj to málo, čo som kedy o šoférovaní vedela. Dokelu, kde je klaksón?!

V zúfalstve vystrkujem hlavu z otvoreného okienka:

„Husi, pozóóór, idééém!?“

kričím z plného hrdla. Pochopia a s gagotom poodletia nabok…Moje „kaskadérske“ umenie zachraňuje rovinatá lúka, na ktorú pribieha otec, výborne sa zabávajúci na mojom predstavení. 

Pokorne mu odovzdávam kľúče od auta…Doma bol môj trapas témou číslo 1. Už aj ja som sa musela smiať, keď som si predstavila samú seba. „Asi by som si mala dať vyrobiť dozadu na sklo tabuľku s nápisom „Pozor, husi, idem!“ priznávam.

Na to môj nepodarený brat zahlásil: „Nie, oveľa lepšie by bolo – Pozor, ide hus!“  🙂