Čo mám robiť, čo mám robiť?!

Vírilo mi hlavou bleskovou rýchlosťou. “Brzdi, preboha, brzdi!”kričal za mnou otec. Bože, prečo som nedávala lepší pozor, keď mi všetko vysvetľoval?!Pozriem sa cez čelné sklo pred seba. Ach, to nie! Do dráhy sa mi teperia… husi! Panikárim a zabúdam aj to málo, čo som kedy o šoférovaní vedela. Dokelu, kde je klaksón?!

V zúfalstve vystrkujem hlavu z otvoreného okienka:

“Husi, pozóóór, idééém!?”

kričím z plného hrdla. Pochopia a s gagotom poodletia nabok…Moje “kaskadérske” umenie zachraňuje rovinatá lúka, na ktorú pribieha otec, výborne sa zabávajúci na mojom predstavení. 

Pokorne mu odovzdávam kľúče od auta…Doma bol môj trapas témou číslo 1. Už aj ja som sa musela smiať, keď som si predstavila samú seba. “Asi by som si mala dať vyrobiť dozadu na sklo tabuľku s nápisom “Pozor, husi, idem!” priznávam.

Na to môj nepodarený brat zahlásil: “Nie, oveľa lepšie by bolo – Pozor, ide hus!”  🙂  

(5 hlasov, priemerne: 4,40 z 5)

Loading...