Matka za volantom alebo… ticho!!!

…ticho!!!!“

Toto je základný povel, s ktorým strkám kľúčik do spínacej skrinky nášho maxi auta. Je to nevyhnutné na prežitie celej posádky, a to nielen kvôli mojim začiatočníckym manierom.

Našich šesť detvákov v aute /plus mínus jeden kus hore dole, podľa toho, koho všetkého a kam beriem/ nie je žiadna prechádzka ružovým sadom.

Prežívali so mnou búrlivo moju autoškolu, a ešte viac mali kŕče vtedy, keď som z malého žltého Wolksvagenu presadla do veľkého fára našej famílie. Na ten pocit nikdy nezabudnem.

Samozrejme, veľké auto sa správa inak ako malé, a to som bola šťastná, že sa mi podarilo skrotiť toho žltého čertíka v autoškole. A teraz ma privítal náš Krištof úplne inými reakciami a maniermi, takže moje prvé jazdy s ním boli o veľkej vnútornej triaške.

Moje aké – také sebavedomie bolo tatam

Môj drahý sa mi usiloval pomôcť a vôbec dlho netušil, ako ma úžasne blokuje. Reflexy skutočného šoféra mi naskakovali podstatne pomalšie a tak sa bežne stávalo, že v okamihu, kedy mne v hlave blinklo niečo o prehodení rýchlosti, môj drahý už vedľa mňa držal páku alebo mi ťahal volant… Moje aké – také sebavedomie bolo tatam.

Dobre i nebárs, toto sme si vydiskutovali a nakoniec som sa snažila použiť jednoduchú páku na odbúranie tohto stresu : jazdievala som čím častejšie bez neho. Pomohlo to.

Čo ale bolo neodbúrateľné, boli moji nezletilí spolujazdci. Nakoniec – šoferák som si robila kvôli nim, malé mestečko bez MHD a hudobka na druhom konci mesta jednoducho iné riešenie nepripúšťalo.

Takže tá hláška zo začiatku mala svoje opodstatnenie.

Veď cúvanie mi podľa inštruktora išlo najlepšie

Nervy mi bralo, keď som ešte len cúvala z parkoviska pred domom – a to cúvanie bolo podľa môjho inštruktora jediná vec, ktorú som intuitívne zvládla na jednotku – a moje deti zozadu zvrieskli:

• „Stooooooooooooooj, mami!“
• Samozrejme, noha dupla na brzdu, autom heglo.
• „Čo je?“
• „Dávaj pozor, už ho nabúraš…!“

Chytala som zrádnik. Pokúšala som sa deťom vysvetliť, že v jazde dopredu mám síce rezervy, ale dozadu sa nebojím a okrem toho mám spätné zrkadlo a absolvovanú autoškolu. Napriek tomu vždy, keď cúvam, sa zozadu ozve to isté:

„Mamí, stoooj!“

Je pravda, že som trikrát drgla do áut, kým som zistila, že s našim fárom na žiadne mini parkovisko v dvoch a viacerých radoch nemám šancu, lebo nevyjdem. A pravda je aj to, že mám za sebou dotáciu jedného drgnutého nárazníka a brzdového svetla. Ale tým sa moja nehodovosť nadlho ukončila a dávam si bacha.

Horšie bolo, že pri tom boli aj naše deti a tak majú pri každom mojom štarte oveľa viac zvýšený tlak ako ja.

Alebo – jazdím a zrazu mi začnú zozadu (z tretieho radu) kibicovať, čo nemám robiť alebo ešte horšie a čo je častejšie – začnú sa vadiť. V okamihu, kedy vážne pochybujem o praktickosti tretieho radu bez dosahu rodičovskej končatiny, stíham akurát tak zjačať výstražnú výzvu:

„Kto neprestane, toho okamžite vyložím tu na krajnici. Jeden, dvaaaaaaaaaaaa, triiiiiiiiiii….“

Zdá sa, že naše deti vôbec nepreferujú pešiu turistiku

a v aute nastane ticho.

Z hľadiska môjho šoférskeho sebavedomia sa už ani nikomu z rodiny nepriznávam, že mám svoj úsek relly Paríž – Dakar medzi kruháčom a železničnou stanicou, kde to na starej hrboľatej panelke riadne natriasa aj pri štyridsiatke a človek ako ja sa cíti ako úplný kaskadér.

Isté je, že sa mi po takmer dvoch rokoch od vodičáku vrátila chuť a šoférujem veľmi rada. Môj otec mal pravdu. Gény profesionálneho šoféra som zdedila z detí iba ja.

Len občas ich nechávam doma…

(10 hlasov, priemerne: 4,90 z 5)

Loading...