Ako si urobiť autoškolu so šiestimi deťmi

Potom som sa zaoberala vysokou školou a keďže som nemala šancu jazdiť na tatovom fáre, mala som šoferák na háku tak, ako Grigorov žuvačku za uchom. Vydala som sa a rodila a dojčila a tak furt dokola. Našu škodovku 120, familiárne nazývanú kára Klára, obhospodaroval môj drahý a ja som sa zas len viezla a dojčila a dojčila a dojčila, čo mi v podstate vyhovovalo.

Keď to prestalo byt zábavné vlakom

Problémik nastal, keď sa naše stádočko značne rozrástlo, a napriek mojej indiánskej výdrži a túlavým topánkam už nebolo veľmi zábavné vyrážať kamkoľvek vlakom. Už len balenie toť za roh na záhradu /nejakých 30 kilákov vlakom s prestupovaním v Trnave/ a nahnanie našej tlupy načas na vlak bolo zároveň ašpiráciou na zápis do Guinessovej knihy rekordov z hľadiska minimálneho ekonomického balenia sa v prepočte na jednu osobu a tiež skvostným tréningom rýchlej chôdze na stanicu, často kombinovanú záťažou krčnej chrbtice, kde trónili vždy tí menší, neschopní dostatočne rýchlo prepletať nohami.

O tom, že som to ja ešte mala kombinované často s rastúcim bruškom vpredu, ani nehovoriac. Auto sme však už nemali, lebo Klára po našom treťom odišla do večných šrotovísk.

Prišiel zlom

Zlom nastal, keď sa nás na poslednej dovolenke známi pýtali: „Idete z výletu?“ Pre vyjasnenie: cestovali sme vlakom cez pol Slovenska v kompletnej zostave na 10 dní a mali sme všetko zbalené v dvoch priemerných, nie príliš veľkých batohoch na našich chrbtoch. Do toho sa naše staršie deti začali dožadovať hudobky, futbalu a iných výnimočných vecí, ktoré v našom meste trónia presne na opačnom konci, cca 40 min pešo – nakoľko MHD u nás vlastne ani neexistuje.

Tak som sa prihlásila do autoškoly

Tak som sa pár týždňov pred dorazením nášho krásneho 9-miestneho autíčka menom Krištof prihlásila u kamaráta – inštruktora do autoškoly. Všetci boli nadšení, najviac ja, lebo som mala pocit, že to bude víťazné ťaženie s maximálnou rýchlosťou. Nuž…

Možno mám technické cítenie podľa môjho tatu. Pravda však je, že prvých 10 jázd som potrebovala tri nohy. Potom som objavovala spätné zrkadlo. Potom značky. Potom prevodovku… a tak krok za krokom.

Trvá mi to už pol roka a hoci som po údesných vzdychoch môjho inštruktora vraj už urobila obrovský pokrok, stále nie som žiadny Schumacher. Jediné, čo mi vraj ide neuveriteľne vzhľadom na moje /ne/schopnosti v aute, je cúvanie. Inak bežne počúvam hlášky: „Poď, prosím ťa, rýchlejšie, vyprší mi platnosť občianskeho…“ alebo „Aká tam bola značka? Nevieš, tak sa vrátime…“

Doma ma vždy čaká krížová kontrola mojich detí, ktoré sa už môjho šoférovania nevedia dočkať a zároveň vždy nejaké „úžasné“ prekvapenie v podobe pozostatku po opatrovaní drobcov nejakou dobrovoľníčkou. Aj keď som rada, že mi má kto deti postrážiť, občas mi niektoré veci vyrážajú dych – napríklad od poslednej jazdy urputne zbieram a vysávam zelenú papierovú trávu, ktorá pôvodne bola v košíčku s vajíčkami z Veľkej noci… Je nezničiteľná rovnako, ako moje zlozvyky v aute.

Minulý štvrtok som mala skúšky.

Nespala som tri noci, lebo sa mi snívalo o všetkých križovatkách, predpisoch, železničných priecestiach, váhe prípojných vozidiel a iných dôležitostiach. Test som spravila, z konštrukcie pochvala. Jazda ma dostala. Dvadsaťpäť minút som vozila vraj najhoršieho policajta v meste /dokonca sme zistili, že sme susedia, ale nezabralo to…/ všade, kde kázal. Výsledkom je nutnosť reparátu jazdy…

Tak sa teším. Hlavne na to, až budem môcť hádam už na prázdniny vyraziť s Krištofom plným mojich detvákov kde chcem, bez ohľadu na to, či náš ocinko dovolenku má alebo nie. Nech žije vodičák!

(11 hlasov, priemerne: 4,50 z 5)

Loading...