Hry, hry, hry

Opäť balím kufre, hlavu mám plnú vecí, ktoré určite, ale určite nemôžem zabudnúť, no nakoniec aj tak zostanú doma.
Batožinu uložím do auta, deti do autosedačiek. Ešte si nestihnem ani poriadne sadnúť a pripútať sa a zozadu sa ozve tisíc otázok a poznámok.

V tom momente si prajem pokoj a mier na zadných sedadlách minimálne tak, ako pekné počasie a málo áut na ceste.

Konečne sme sa pohli smerom k nášmu vysnívanému cieľu a otázky, či poznámky lietajú po celej kabíne. Po „Kedy tam budeme?“ nasleduje „Nudím sa.“, hneď potom „Musím cikať“ alebo „Chcem keksíky“.

Neváham a do prehrávača natlačím CD s obľúbenou rozprávkou. Počujem ju asi tridsiaty krát a určite nie posledný. Mohla by som tu rozprávku prednášať na Hviezdoslavovom Kubíne. No deti na chvíľu stíchnu a ja si vychutnávam ticho. V tom momente sa mi pred očami zjaví obraz ostatných rozprávkových cédečiek pekne pripravených na stole. Zabudla som ich doma :o(.

Je mi jasné, že rozprávka skončí a deti sa opäť začnú nudiť. Premýšľam, ako ich zabaviť a napadlo mi, že keď som bola malá ja s bratom sme si na dlane kreslili písmená alebo obrázky a hádali sme, čo to je. Teda jeden mal zatvorené oči a vystretú dlaň. Ten druhý na dlaň nakreslil obrázok. No a pointou bolo, že prvý musel uhádnuť, čo to bolo. Vyhral ten, kto uhádol obrázky a písmená ako prvý a čo najviac. Zabavili sme sa celkom slušne.

Spomínaný okamih netrpezlivosti príde skôr, ako som čakala. Trpezlivo deťom vysvetľujem pravidlá hry. A zábava začína. Deti naťahujú ruky, na dlane si kreslia písmenká a vykrikujú „šteklí ma to“, „uhádol som“, „ja som uhádla“. Nevadí, v aute vládne smiech a zábava.

Vyskúšajte aj vy.

Fotozdroj: www.sxc.hu