V aute s deťmi – skutočný príbeh

Vlastne poruke musí byť všetko, lebo „keby dačo“ sa deje úplne pravidelne.

Pri každom otvorení kufra na pumpe vypadne niečo, čo sa tam už druhýkrát podľa zákonov fyziky nikdy nezmestí, a tak to strkáme deťom pod nohy a nám nad hlavy, ak sa vôbec niekam dá. Keby ste niekde medzi Viedňou a Grácom na diaľnici náhodou našli modré topánočky so žltými remienkami, sú naše. Na odpočívadle som ich na moment položila na strechu auta, lebo už fakt nebolo kde, a keďže som o 30 sekúnd riešila požiadavky našich pasažierov s heslom „kakať, cikať, papať“, úplne som na ne zabudla…

A tak naše drobátko chodilo v o 2 čísla väčších botičkách svojho staršieho súrodenca, ktorému už boli takmer dobré tenisky jeho staršieho súrodenca, ktorý mal aj náhradné.

Nechcem vyvolávať dojem, že nemám rada dovolenky s našim potomstvom

To v žiadnom prípade. Milujem ich. Ale ten niekoľkodosťhodinový transport smerom do vytúženej destinácie a potom spať do srdca Európy, by s pokojom mohol byť zaraďovaný do štandardizovaného systému povinnej psychoprípravy budúcich pilotov vesmírnych lodí. Ak by zvládli toto, mimozemšťania budú pre nich už len príjemným spestrením programu.

Naši traja piloti – lebo tak vyzerajú sediac vedľa seba pripútaní v tých autosedačkách – majú ambíciu  prebrať kontrolu nad celou „vesmírnou loďou“ do svojich rúk a používajú na to všetky dostupné i neprístojné prostriedky. Úlohou pomocného pilota /teda mňa/ je zabezpečiť kapitánovi /tatinkovi/ pokoj na kormidlovanie.

Vývrtka, sova a horolezkyňa

Napriek tomu, že sedím „akože“ na mieste spolujazdca, 89% cesty trávim otočená proti smeru jazdy v polohe vývrtky. Keď mi už moja trnúca kostra dáva najavo, že Pán Boh to mal pôvodne na mysli s držaním a používaním tela inak, nabehnem na „systém sova“. Veď aj ona dokáže otočiť hlavu dozadu bez toho, aby sa tejto aktivitky nejako účastnilo aj telo.

Sovia múdrosť mi však vystačí len do istého momentu. Keď sa pravidelná amplitúda skladajúca sa z bodov smrkanie, vrieskanie, plakanie, rehot, podriemkavanie, chichot, šťuchanie, kňučanie, papanie, pitie dostáva do svojho maximálneho bodu, tak leziem.

Návrhári i výrobcovia nášho bežného 5-miestneho autíčka by boli sami prekvapení, aké je v prípadoch nevyhnutnosti prielezné. Niekde pomedzi radiacu páku a 3 poloprázdne fľašky čaju na zemi stúpam do prázdna a leziem na zadné sedadlá. Dokonca tam počas jazdy ani nevedno na ktorom sedadle, keďže sú tam len tri a všetky sú obsadené autosedačkami, kojím, čičíkam, mojkám, šmátram po zemi a hľadám popadané fľašky, macíkov na spinkanie, …  (vrieskam len z predného sedadla).

UPOZORNENIE: posledný odstavec nie je vhodný pre štátnych zamestnancov a ľudí s veľkou predstavivosťou, ktorí mi samozrejme budú vyčítať neodôvodnené a protizákonné prerušenie používania záchranných pásov vo vozidle počas jazdy…

Amplitúda klesá, situácia sa upokojuje, leziem naspäť. Vo chvíli, keď 33% detí zaspí, na ďalších 66% vydávam zvuky fučiacej nafukovačky, pričom mám spodok nosa už doškriabaný od nechta svojho ukazováka. Lebo sss, alebo pššššš sa proste robí tak. Niekto má po túre na Rozsutec otlaky na päte, ja mám po nočnej ceste na dovolenku odretý nos od pšššš. No a keď sa dízlovej uspávanke nášho motora podarí konečne uspať prevažnú väčšinu našich pasažierov, nájde sa jeden, ktorý musí ísť hneď, ale hneď kakať. Dôsledok prerušenia monotónneho zvuku brm brm je všetkým jasný.

Sme tam, kde sme boli, môžem si skúšať opäť odierať nos, spievať uspávanky, alebo sa na všetko vykašlať a pustiť si Tublatanku a deckám dať do ruky lego, rožok, knižku, hlavolam a hryzátko. No a čo, že sú 4 hodiny ráno. Prioritou je prežiť…

Post Views: 344

(8 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)

Loading...