Ako sa chodí do podzemnej garáže s truhlou na streche

Život za volantom v strese

Tak žijem za volantom v dennodennom strese, kam s tak vysokým vozidlom vojdem a kam už fakt nie. Som ostražitá ako sokol, predvídam. Nikdy nevliezam do podzemných garáží, do poschodových parkovísk, čítam nápisy o maximálnych výškach vozidiel, ktoré ešte vojdu. Naposledy som sa nevmestila do haly autoservisu.

A napriek tomu sa to stalo

Blížila som sa k vchodu do podzemnej garáže Auparku. Premerala som skúseným okom pásiky bielo červenej tyčky, voľne sa húpajúcej na hrdzavejúcich retiazkach vo výške tých štandardých 2 m a niečo.  V plnom vedomí o existencii svojho ťavieho hrbu som išla spraviť otočný manéver, a priestor opustiť skôr, ako bude neskôr.

V tom moje dieťa (premúdrelý poslucháč prvého ročníka základnej školy) zo zadného sedadla presvedčivo zahlási:

• “Mamí, tam sa zmestíš. Určite. Aj tatinko tam vždy chodieva.” .
• “Ale s truhlou? “ – rozvíjam konverzáciu.
• “Jasné. S tatinkom sme tam tadeto určite išli”.

 

Neviem, kde som nechala svoj rozum

Neviem, kde som vtedy nechala svoj rozum, vzdelanie, inteligenciu, skúsenosť, svoje plné ťavie vedomie, exaktnú vedomosť o výške môjho vozidla, ktoré v tomto stave presahuje hranicu, ktorá je napísaná na tamtej tabuľke pri vchode do jamy levovej.

 

“No tak keď tam tatinko chodí….” A spravila som to. Po pár metroch mi bolo jasné, že toto je vec, za ktorú sa budem hambiť zvyšok svojho šoférskeho života. Komunikácia najvyššieho bodu môjho auta a interiérových prvkov stropu podzemnej garáže bola veľmi zretelná, hlučná, kompresujúca, nevratná a užívali si to obe zúčastnené strany  demolačného rozhovoru.

Po pár odrazených kamerách, ktoré sú namontované rovno nad jazdnou uličkou presne pre prípady, ako som ja,  niekoľkých zdemolovaných vzduchopotrubiach , som definitívne zastava svoju cestu tankistu. Toto bude môj  Dukliansky priesmyk, definitívne.

Najvyššie zúfalstvo prišlo v tedy, keď mi doklaplo, že späť, alebo von sa už nedostanem  – nikade.

Môj traumatický osud sa medzičasom premenil na apokalypsu celej garáže. Za mnou stál nespočítateľný rad áut, ktoré chceli dnu. Ja som stála tak blbo v križovatke, že sa už nikam nepohli ani tí, čo chceli ísť von.  Zatavila som automobilový život v celom Auparku.

Všetci trúbili, ťukali si na čelo, vzájomne si dvíhali padnuté sánky, SBS kár, ktorý to celé divadielko od začiatku so záujmom sledoval  ako 167 diel Seherezády sa ani náhodou netváril, že by sa chcel do riešenia situácie nejako zapojiť. Pre každý prípad zostával nestranným pozorovateľom.

Keby sa nevyskytol záchranca…

Keby sa nevyskytol záchranca v postave náhodne súcitiaceho cudzieho tatinka, stojím tam dodnes a aj všetci tí zaseknutí vodiči. Bez jedla, pitia, analgetík a noclľahu.

Obrovským šťastím v tomto mojom “prúse….” bolo, že truhla bola nejakým zázrakom prázdna. Nemusela som z nej vyťahovať lyžiarky, lyže… Že som mala so sebou od nej náhodou kľúče, že som nemala v kufri narvatý kočík a Benjamína som nechala práve dnes na krku babičke….

Tak sme ju spolu so záchrancom demontovali a strčili úspešne, trochu popučenú, ale stále živú, do útrob auta. Záchranárova manželka so svojim miminom stála opodiaľ a spolu zo zvyškom národa sledovala túto zvláštnu podívanú. 

Ďakujem za požičanie manžela, aj by som vám dala pesničku zahrať do “Zákruty”, ak by to ešte fungovalo. Alebo funguje?

Tak toto boja moja navjäčšia blondínkovina, akú som kedy za existencie mojho vodičského preukazu spáchala. Chcem sa naozaj polepšiť, hriechov sa chrániť, národ  podzemne parkujúci, odpusť mi. Fakt sa za to hambím. 

(7 hlasov, priemerne: 4,90 z 5)

Loading...