Bez chémie

Moja segra tvrdila svojho času, že na zaľúbenie treba neskutočné množstvo feromónov, čiže nejakej tej „prírodnej“ chémie.

Keďže je lekárka, asi na tom čosi bude, i keď samozrejme aj tu bola pod lampou najväčšia tma.

Často na tie feromóny myslím, keď zapínam naše detváky do autosedačiek.

Teda, aby som bola úprimná, nehynúcu lásku nim prejavoval iba náš najstarší, ktorý však vzhľadom na svoje parametre už dlho sedačku mať nemusí. S ostatnými rodinnými účastníkmi cestnej premávky to bol odjakživa trochu problém.

Samostatnou kapitolou bola naša staršia dcéra, ktorá v sedačke vydržala maximálne pol hodinu z jazdy. Keďže sme za rodinou brázdili krížom pol Slovenska a cesta zväčša trvala viac ako dve hodiny, táto jej znížená hladina tolerancie autosedačky nám radosť akosi nenarobila. Zväčša to skončilo výmennými pobytmi medzi mojim lonom a autosedačkou, v zúfalstve som občas našu vrtuľu v tej sedačke uhrkala na nejaký ten polhodinový spánok, čo sa nám zdalo ako zázrak – v aute bolo ticho. No, také športy sme si mohli dovoliť, lebo toho času ešte povinné autosedačky neboli.

Autosedačková story ďalších dvoch detí bola poriešená veľmi pragmaticky – auto sme nemali, len občas si ho požičali, a na tú chvíľu sa im cudzia (!) sedačka zdala očarujúca.

Šoky s autosedačkami

Svoj podiel šokov s autosedačkami a deťmi sme si zlizli pred rokom a pol, keď k nám dojuchalo priamo z neba naše deväťmiestne autíčko. Slečna, ktorá autosedačky nemusela od počiatku, už je riadne v puberte a denne sa meria, zúfalo očakávajúc deň, kedy sa výška prešupne zo 148 aj čosi na vyššie číslo. Posledný objav bol minulý týždeň – 149,5 cm! Divoký exotický tanec radosti nad blízkou perspektívou bez autosedačky s víziou sedenia VPREDU vôbec nevyzeral ako tragická rozlúčka s niečím, na čom trónil požehnane dlho jej zadok.

Prostredný len naprázdno preglgol… posun dohora v nedohľadne, autosedačku by nemusel už teraz.

Horšie je to so spodným triom. Dora je špecialistka na likvidáciu autosedačiek. Prvú, naivne kúpenú lacnejšiu, doslova vymrvila spod zadku… pod kačičkovým poťahom z vlastného výberu sa skrýval polystyrén, ktorý neodolal je „tvorivým“ pokusom o vetracie otvory. Z nutnosti som jej vybrala novú pevnú, nerozmrviteľnú autosedačku. Naivná predstava, že sa na nej nedá nič pokaziť, ma prešla po prvej jazde. Veď predsa tam má upevnený poťah na skoby! Zbieram ich každý raz po celom aute.

Horšie to však býva, keď sa obzriem cez spätné zrkadielko dozadu a vidím, ako môj päťročný špekulant je pekne vyvlečený zo super popruhov veľkej, mäkučkej, super polstrovanej autosedačky s množstvom bezpečnostných úchytiek a víťazoslávne sa na mňa škerí.

Banujem, že nie som Saxana

a moja ruka nemá možnosť natiahnuť sa dozadu cez stredný rad a urobiť dve zásadné veci: 1. potiahnuť špunta za ucho, 2. napraviť pás.

To, že najhoršie bolo zistenie o perfektnej jemnej motorike nášho najmenšieho rovno za mojim chrbtom, ktorý sa čajsi pred polrokom vo veku necelých troch rokov naučil plavne rozopínať autosedačku počas jazdy napriek veľmi tvrdej a pevnej poistke zapínania, ani hovoriť nemusím. Keďže nezaberalo dohováranie, dohody, strašenie policajtom a pešibusom, vzala som z domu klasickú šatku na hlavu a milú poistku na zapínanie som pekne omotala tak, že lapaj nemal šancu.

Napriek tomu, že s autosedačkami sú také nepraktické trable, bez zapnutia do nich ani nenaštartujem – a deti to veľmi dobre vedia. Nuž im neostáva nič iné, len sa do nich nasúkať… a pokúšať, koľko zas vydržím z ich novej tvorivosti pri mizivej prítomnosti feromónovej chémie voči autosedačkám…