Milujem parkovanie

Milujem parkovanie. Hoci tie ďalšie dve autá, ktoré čakali asi desať minút, kým sa naštelujem na to parkovacie miesto ten pocit nezdieľali (čudne krútili hlavami a prisahám, že si mumlali niečo o blondínke za volantom).

No vlastne ani neviem kde mám začať, pretože tých trapasov som si už vyrobila skutočne slušnú kôpku. Ale kto nie? Poďme pekne po poriadku.

„Vodičák“ som si urobila na škole a pekne ho sušila v skrinke asi dva roky.

Najskôr nebolo auto a potom nebola chuť. Respektíve tá chuť by možno aj bola, ale odvaha už nie. Takže ja som, ako väčšina žien pekne sedela na sedadle spolujazdca a radšej čítala múdre časopisy.

O nejaký vstupný pokec ohľadne ovládania som nemala záujem. Párkrát som to skúšala, s manželom vedľa. Bol mimoriadne trpezlivý. Tvrdil, že sa nebojí o auto, že keď ho niekde ťuknem alebo škrabnem…no stane sa.

Hlavne aby som ja bola v poriadku. No nie je úžasný? Neviem síce do akej miery to myslel vážne, pretože po mojej jazde ho vždy prešiel kontrolným pohľadom či je späť v pôvodnom stave.

Krst ohňom

Chodiť s manželom ako učiteľom bolo síce fajn, ale akosi ma to nenútilo rozmýšľať a vnímať čo odo mňa to čudo na štyroch kolesách chce. Podvedome som sa stále spoliehala na neho ako moju záchrannú brzdu.

Až to raz prišlo. Manžel odišiel na služobnú cestu a náš tátošík osamel na parkovisku. Do práce som to mala päť minút. To rozchodím. Bude krst ohňom.

A tak ráno som pekne vzala kľúčiky, držala som ich celý čas v rukách, aby všetci videli, že ja idem šoférovať (alebo ako výstrahu, aby oni išli dnes radšej MHD).

Nasadla do auta, odblokovala všetko zablokované, naštartovala a vyrazila. Pekne som celú cestu zvládla.

Síce bola trošku dlhšia, pretože nepôjdem snáď tak, aby som dávala prednosť ja, keď ju môžu dať mne. Ale dorazila som.

A ide sa parkovať

Milujem parkovanie. Hoci tie ďalšie dve autá, ktoré čakali asi desať minút ,kým sa „naštelujem“ na to parkovacie miesto ten pocit nezdieľali (čudne krútili hlavami a prisahám, že si mumlali niečo o blondínke za volantom).

No, ale to je ich problém. Ja som si ho vyhliadla prvá. Takže kto prvý príde, ten prvý melie.

Nejako som tam trafila a moje obecenstvo išlo hľadať iné parkovacie státie. Ale ups. Neviem otvoriť dvere. Sakra, však som od vedľa stojaceho auta akosi blízko. Nevadí, poradím si.

Naštartujem a snažím sa dorovnať. No ako tak krútim volantom, zisťujem, že môjmu autíčku sa tie kolesá točia úplne inak ako som chcela. Tak toto už fakt nedorovnám.

Medzera medzi mnou a autom vedľa je ešte menšia. No čo teraz. Musím s pravdou von. Zúfalo vyťukávam telefónne číslo môjho kolegu nech príde rýchlo na parkovisko.

Vďaka Bohu za takýchto kolegov. Dofrčal svetelnou rýchlosť a už sa začal dobre na mne baviť. No smiech ho trošku prešiel, keď som mu povedala, že to musí dorovnať on.

Pekne som vystúpila cez sedadlo spolujazdca, kolega nastúpil a dorovnal. Fakt, na prvýkrát. No asi sa mám ešte čo učiť. Auto som zamkla a odišla do kancelárie, kde som bola témou dňa.

No a čo? Veď nikomu sa nič nestalo. Obe autá ostali celé a ja som zvládla celú cestu sama. Bola som na seba mimoriadne hrdá.

Ešte pár mesiacov som sa pravidelne vyhýbala prednostiam, a ak som si nebola istá, dala som veľkodušne prednosť ja.

Maximálne povolené rýchlosti som dodržiavala, až kým mi ostatní vodiči nedávali trúbením najavo, že to asi už fakt preháňam.

No na znak toho, že aj ja mám klaksón, vždy som im odtrúbila. Ale skutočne som išla presne, bohužiaľ som bola jediná.

Blikajúce autá

Raz sa mi stalo, že na mňa protiidúce autá blikali. Počula som, že to takto dávajú najavo, že je v blízkosti policajná hliadka. No nie sú zlatí? Mňa sa to samozrejme netýka, pretože na tie predpisy si potrpím.

Až raz sme niekde išli a šoféroval manžel. Zrazu zablikal protiidúcemu autu. Bola som samozrejme hneď v obraze a opýtala sa, kde sú policajti.

Pozrel na mňa a povedal, že auto nemalo zapnuté svetlá. Ejha, takže ja som to vtedy tých sto kilometrov brázdila bez nich. No hlavne, že bol deň.

Momentálne šoférujem stále, keď môžem

Manžel mi dokonca dovolí voziť naše deti, takže také zlé to so mnou nebude. Každý sa učí na svojich chybách.

To že som blond má svoje nevýhody ale aj výhody. Musím ostatných vodičov viac presviedčať, že som v tom už skutočne za vodou. Akosi automaticky očakávajú, že to bude katastrofa.

Ale blondínky, priznajme sa, niekedy sa to dá aj pekne využiť 🙂